V spoločnosti sa otvorila otázka ohľadom povinnej vojenskej služby. Minister Gajdoš hovorí o tejto možnosti pretože mladých občanov vojenčina neláka. Premiér Pellegrini sa vyjadril, že by mladšia generácia nebola moc ochotná sa zúčastňovať nejakej vojenskej aktivity počas krízovej situácii (ktorá snáď nenastane). Kriticky sa vyjadril poslanec Ľubomír Galko. Argumentoval, že nemôžeme mať za každú cenu nejakú armádu a zlyhávajúce vojsko porovnal s tou z čias komunizmu. Tiež sa vyjadril, že nie iba technické a platové zabezpečenie je problém ale aj motivácia, morálka a či by mladí bojovali za hodnoty ako demokracia, sloboda a podobne. Tieto okolnosti ma donútili sa zamyslieť nad touto otázkou a pozrieť sa aj na argumenty obyčajných ľudí.
Určitá skupina ľudí súhlasí s povinnou vojenskou službou. Dôvodom je očividná „prehnitosť“ a lenivosť mladšej generácie, ktorá nemá skoro žiadny rešpekt. Hovoria, že by nám trocha kázne v dnešnej dobe neuškodilo. Tiež vyjadrujú obavu z budúcnosti kvôli zhoršujúcej sa politickej situácie, ktorá sa už skoro nedá predvídať. Ľudia sa boja a chcú, aby sme boli pripravení na prípadný konflikt a krízové situácie. Niektorí ľudia dokonca prebrali iniciatívu sami a založili si vlastné združenia (príkladom môžu byť Slovenskí branci). Myslím si, že primárne dôvody sú lenivá generácia a obava z budúcnosti.
Narážame ale na určité skutočnosti, ktoré hovoria v neprospech vojenskej služby. Ľudia sú už otrávení z vojenských konfliktov a akékoľvek militantné záležitosti im ide proti srsti. Argument rodičov môže byť, že nevychovali svoje deti pre smrtku s puškou v ruke. Ďalším problémom sú súčasné konflikty. Niektoré média nám pravidelne hovoria o tom, ako bojujeme za demokraciu, slobodu, vlasť a podobné hodnoty. Lenže za týmito hodnotami sa skrývajú zbrojárski lobisti a niektoré štáty, ktorým ide iba o zisk a vplyv. Občania si tieto veci uvedomujú a preto odmietajú umierať pre cudzie peniaze. Proti militantné postoje by sa nemali ignorovať ani v prípade vojenskej služby. Naopak, v budúcej diskusii môžu mať citeľný dopad.
Nepomáha ani známe skutočnosti o zlej vybavenosti vojakov. Dopočul som sa dokonca o nedostatku strelných zbraní a ako vojaci šetria benzínom za každú cenu. Minister Gajdoš a premiér Pellegrini môžu o tom básniť ale ich skutky hovoria niečo iné. Vláda sa zamerala na nákup niekoľkých stíhačiek za neuveriteľnú sumu. Zopár kusov plechu nevyrieši základné problémy vojakov a ľudia to naďalej budú považovať ako nechutný kšeft, kde niekto veľa zarobil. Ľubomír Galko má celkom dobré body v argumentácií ale ak človek pozná jeho minulosť, pocitu pokrytectva sa nezbaví. Bolo to za pána Galka, kedy sa predávali lacno samopaly a nakúpili sa drahé (a hlavne nepoužiteľné) pneumatiky na vozidlá.
Takže zostáva otázka: Mala by byť povinná vojenská služba? Osobne som proti tomu. Ale nemôžeme zájsť na úroveň Kostariky, ktorá zrušila svoju armádu úplne a dokonca ju od roku 1949 ústava zakazuje. Žijeme v určitom priestore, kde si to jednoducho dovoliť nemôžeme. Minimálne nie teraz. Preto by mala byť vojenská služba dobrovoľná ale musela by prejsť veľkými reformami a zmenami. Či už sú to platy, vybavenosť vojaka ale aj nejaké výhody. Napríklad to môže byť pomocné štipendium na školu po odslúžení určitej dĺžky. Zamerajme sa na skutočné potreby vojakov. Rovnako by sa mala prísnejšie riešiť otázka transparentnosti rezortu aby sme sa vyhli zbytočným výdavkom ako pri stíhačkách a podobne. Toto je proces na omnoho dlhšiu dobu. Ale hlavne ministerstvo by malo deklarovať tento záujem ako čisto obrannú záležitosť. „Pomáhanie spojencom“ nie je moc populárne keďže práve naši spojenci dokázali vykonať veľké špinavosti. Príkladom môže byť Afganistan, kde nemáme čo robiť ale to „spojencov“ nezaujíma. Hlavne, že politikom a lobistom tečú tučné peniaze rovno do vačku.