Slovenská politika má jednu tendenciu: nie je o tom stáť za niekým ale isť proti niekomu. Aj keď to znamená voliť nutné zlo alebo niekoho s kým sa nestotožňujete lebo „je proti niekomu“. V súčasnosti je to buď proti Smeru, SNS a ĽSNS alebo proti opozícii (starej v podaní SaS, OĽANO, Sme Rodina, KDH alebo „novej“ v podaní Progresívne Slovensko, Za Ľudí, Spolu). Všetci sme svedkami neskutočnej frašky z obidvoch táborov, hlavne zo strany opozície ktorá si rozdeľuje posty a to ešte neboli voľby. Každý bude voliť svojich „hrdinov“ aby porazili tých „zlosynov“. Preto mi v súčasnosti pripadá vznik politického hnutia Socialisti ako zaujímavý nápad.
Nové strany na Slovensku buď smerujú doprava alebo sú bezvýznamné. Monopol ľavice si dlhodobo udržuje strana Smer (a nejaké to percento aj KSS) ale už teraz je jasné, že to pre Smer bude drsné. Smeru sa možno podarí získať mandát od ľudí ale za akú cenu (t.j. zapredanie svojho ľavicového smerovania za akúsi konzervatívnu omáčku) a či poskladajú vládu si netrúfam teraz predpovedať. A ak budú chybovať naďalej, možno skončia v opozícii. Preto si myslím, že ľavicový voliči by uvítali vznik nového a skutočne ľavicového subjektu. Hlavne pre tých náročnejších. A tu začínam vidieť prvú prekážku.
Súčasný problém politiky je jej „bulvarizácia“. Čo si pod týmto predstavujem? Ľudia veľakrát uveria drahému marketingu, riešia úplné zbytočnosti a skočia na lacné frázy o „lepších zajtrajškoch“. Viacej osôb, ktorí sa v živote nevenovali politike, vyhráva voľby. Videli sme to počas prezidentských volieb, kedy sa riešili témy, ktoré prezident nemohol nijako ovplyvniť (napríklad otázky migrácie, školstva, zdravotníctva, súdnictva), veci, ktoré rieši parlament, nie prezident. Tiež je v súčasnosti dôležitejšia forma než obsah. Jeden priateľ mi raz povedal, že volil Zuzanu Čaputovú preto lebo pekne rozpráva (pri otázke „A o čom rozprávala?“ mi už nevedel skoro nič povedať). Nijako mu to nevyčítam, je to jeho osobná vec koho a prečo volil. Ale ak majú ľudia takéto nízke nároky na politikov, nečudujme sa výsledkom.
Eduard Chmelár sa dlhodobo venuje politike. Počas prezidentskej kampane som mal pocit, že sa snaží vložiť obsah do súčasnej bulvárnej politiky. Vložiť určitú filozofiu, aby politika mala zmysel pre bežných ľudí. Ale osloví týmto dostatočné masy ľudí? Ako som písal vyššie, určite osloví tých náročnejších, program Socialistov bude obsahovo bohatý. Ale čo ten bežný človek, ktorého program až tak nezaujíma, voľby nepovažuje za právo voliť ale za nutnú frašku? Alebo má nízke nároky, nechá sa zlákať lacnými frázami? Alebo, sklamaný z predošlých volieb a nesplnených sľubov, kašle na celú politiku? Filozofovanie nad dlhodobými cieľmi ho príliš nezaujímajú. Občan chce vedieť, čo môže ten politik spraviť preňho hneď alebo čo v najkratšom časovom úseku. Rovnako bude potrebné prispôsobiť svoj jazyk bežným ľuďom (aby mu rozumeli) a chodiť medzi nimi. Myslím si, že boj proti bulvárnej politike, vytvorená hlavne našimi médiami, bude dosť krutý a náročný.
Ďalšou otázkou je personálne obsadenie. V súčasnosti sa ukazuje hlavne Eduard Chmelár ako zakladateľ hnutia. Rozumiem tomu, že hnutie ešte len zbiera podpisy na oficiálnu registráciu ale som toho názoru, že už teraz by sa mali presadzovať jej ďalší členovia. Rovnako by to malo zaujímať aj budúcich voličov. Kto bude súčasťou hnutia Socialisti? Budú to nové tváre? Alebo odborníci v určitých oblastiach? Alebo staré tváre z predošlej politiky? Presadzovaním ďalších členov by napomohlo ku tomu, že občan, hlásiaci sa k hnutiu Socialisti, bude považovaný za socialistu, nie za „chmelárovca“. (Takéto animozity sú v iných stranách. Smer má „ficovcov“, SaS „sulíkovcov“, Oľano „matovičovcov“, ĽSNS „kotlebovcov“ atď. Nálepky spájané s predsedami strán väčšinou vedú ku tomu, že sa z nich stanú nadávky alebo také „ľudové pomenovania“. A osobne takéto pomenovania moc nemusím.) Túto otázku nechávam ešte otvorenú v závislosti od budúceho vývoja hnutia.
Samotný názov hnutia je tiež provokujúci a dosť trúfalý. Je to z dôvodu, že v súčasnosti sú politické termíny ako ľavica, pravica, socializmus, liberalizmus, socialisti a ďalšie veľmi zdeformované. Mám pocit, že staré definície dneska nestačia a bude ich nutné zadefinovať nanovo. Lenže na to nie je dopyt a pre elity sú takéto zdeformované výrazy veľmi užitočné. Skutočný význam týchto slov pozná iba hŕstka ľudí. Zvyšok ľudí im v skutočnosti nerozumie a preto sú v bulvárnom prostredí ľahko manipulovateľný. Rovnako je to pocit, ktorý vytvára u určitých skupinách ľudí. Pre staršiu generáciu, ktorá si pamätá predošlí režim, to môže vyvolať pocit návratu ku starým časom. Tie môžu byť po väčšinou negatívne ako pozitívne. U mladšej generácie to môže vyvolať pocit akéhosi spiatočníckeho a zastaraného smeru. Proti týmto predsudkom sa budú musieť Socialisti postaviť čelom a vysvetľovať, že reprezentujú čosi nové a pokrokové.
Hnutie čaká veľmi krutý boj. Ale ten boj bude nutný, ak chcú reprezentovať ideálnu alternatívu pre bežných ľudí. Pretože nadchádzajúce parlamentné voľby budú veľmi dôležité. Politická mapa sa prepíše a rozdajú sa nové karty. Socialisti môžu osloviť ľavičiarov, ktorí sú už znechutený politikou Smeru ale ktorí neveria sladkým rečiam opozície o ich „slušnej politike“(ktorým ide iba o zavedenie svojho statusu quo). Ako ľavičiar sympatizujem s takýmto ľavicovým hnutím. Ale ako človek inšpirovaný Orwellom si ponechávam určitý odstup. Hlavne čas a ochota ľudí ukáže, či takýto subjekt bude mať šancu sa uchytiť na Slovensku.