dominik123

Pripomíname si výročie zhodenie atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki. Téma o nevyhnutnosti použitia takej strašlivej zbrane vyvoláva veľké vášne a ľudia sa rozdeľujú do dvoch skupín.

Prvá obhajuje jej použitie, poukazujúc na fanatickú povahu japonskej vlády, armády a aj civilistov bojovať do posledného muža a že je to odplata za Pearl Harbor, Nanking, zločinov jednotky 731 a podobne. Nebyť jej použitia, zomrelo by miliónov Japoncov (číslo od 1 po 10 miliónov v závislosti od úhla pohľadu) a tisícky Američanov počas invázie.

Druhá strana poukazuje na vojensky porazenú armádu, kedy jej pozemné vojsko bolo zaseknuté v Číne, na mori prišla o všetku dominanciu a vo vzduchu čoraz viacej dominovali americké bombardéry. Rovnako pripomína aj vstup Sovietského zväzu do vojny s Japonskom, čím prišli o možnosť vyjednávanie prímeria (aj keď to bola „labutia pieseň“,  ta snaha tam reálne bola).

Na základe prác Paula Hama a Grega Gublera a komentárov Kaira Birda som skôr na druhej strane. Vysvetlovať komplikované diplomatické vzťahy, rozhodnutia na vyšších miest armády, vedcov a politikov, nástup Harryho Trumana a Jamesa Byrnesa, počiatky Studenej vojny už na Postupimskej konferencii, vývoj japonskej vlády vo vzťahu ku kapitulácii atď by zabralo niekoľko článkov. Rád by som ale priblížil diplomata a veľvyslanca v Sovietskom zväza Naotake Sató, najmä jeho komunikáciu s ministrom zahraničných vecí Togo Shigenori.

Naotake Sató pôsobil na rôznych diplomatických funkciach, v roku 1937 aj ministrom zahraničných vecí (poznámka: z funkcie odstúpil ešte pred oficiálnym začiatkom druhej činsko-japonskej vojny). Od roku 1942 sa stal veľvyslancom v Sovietskom zväze. Napriek podpísanému paktu o neutralite, vzťahy medzi štátmi boli komplikované napríklad že americký piloti mohli núdzovo pristávať na sovietskom území alebo obsadenie sovietskej lode japonským námorníctvom.

Togo Shigenori mal na starosť zahraničné veci a bol členom Najvyššiej vojnovej rady, tiež známej ako „Veľká šestka“, ktorá sa zodpovedala cisárovi Hirohitovi. Už začiatkom roka 1945, kedy sa množili bombardovacie kampane, prichádzali o ostrovy a vojnová ekonomika nezvládala tempo, si celá vojnová rada uvedomovala svoju prehru. Boli ochotní sa vzdať ale požadovali kapituláciu s podmienkami. Tu sa „Veľká šestka“ rozdelila na umiernení a radikáli v pomere 3 a 3.

Najviac na umiernenej strane trval práve Shigenori, kde jedinou podmienkou bolo zachovanie cisára Hirohita. Radikáli mali viacero požiadaviek ale tie boli skôr utopické (žiadna okupácia Japonska, vlastnú jurisdikciu na trestanie zločincov atď). Lenže spojenci odmietali akékoľvek rozhovory a požadovali bezpodmienečnú kapituláciu Japonska.

Shigenori začal posielať správy svojmu veľvyslancovi v Sovietskom zväze. Dúfal, že Sató bude vedieť presvedčiť Sovietov aby prijali diplomatickú misiu s cieľom vyjednať podmienky kapitulácie s ostatnými spojencami. Tieto správy Američania čitali lebo už predtým prelomili šifrovacie kódy.

Sató sa opakovane snažil stretnúť s Viačeslavom Molotovom ale túto snahu sa mu nepodarilo presadiť. Molotov sa priamej odpovedi vyhýbal a niekedy namiesto seba poslal námestníka. Argumentoval komplikovanou politickou situáciou ale Sató tušil, že Sovieti zavádzajú a že sa im nedá veriť (neskôr Sató nevedel o prislúbených územiach z Jaltskej konferencie).

Sató upozorňoval Shigenoriho o zbytočnosti snahy vyjednávať so Sovietmi. Veľmi sa obával o budúcnosť Japonska a začal ho presviedčať o nutnosti okamžitej kapitulácie. Dokonca napísal, že mier je aj v záujme cisára (čo boli silné slová lebo nikto si nemohol dovoliť poučovať, čo si má cisár myslieť). Shigenori tieto varovania ignoroval a opakovane požadoval od Sató aby naďalej sondoval možnosti u Sovietov.

So zhoršujúcou situáciou prišla Postupimská konferencia a z nej aj jej deklarácia voči Japonsku. Napriek tomu, že Američania vedeli o požiadavke Japoncov na zachovanie cisára (úplné minimum) a Stalin informoval Trumana o sondovaní veľvyslanca, v deklarácii sa nachádzala veľmi vágne slová o budúcnosti japonského zriadenia.

Falošnú nádej dodalo, že deklaráciu nepodpísal Sovietský zväz. Japonská vláda ju odmietla a Shigenori kontaktoval veľvyslanca nech zísti ich postoj. Sató si už pravdepodobne trhal vlasy. Dosť tvrdo odpovedal, že ak si Sovieti nedokázali vyjednať lepšiu pozíciu pre seba, neexistuje žiadny dôvod si myslieť, že niečo vyjednajú pre Japonsko a tlačil na prijatie deklarácie. Shigenori odmietol počúvať.

Z komunikácie je vidieť snahu o podmienečnú kapituláciu. A predsa, neboli to atómové bomby, ktoré ukončili vojnu? Treba sa pozrieť na správanie vlády v dňoch od 6. do 15. augusta.

6. augusta dostali správu, že Hirošima bola zbombardovaná „nejakou novou zbraňou“. Bombardovanie Japonska už vtedy bolo bežné a jeden z členov šestky, Korechaki Anami, vyhlásil že určite majú len jednu takú zbraň. Premiér Suzuki 7. augusta chcel zvolať stretnutie celej vlády na následujúci deň ale 8. augusta väčšina členov nebola dostupná. Odložili to na 9.

Použitie novej, ničivej bomby absolútne neponáhľalo vládu, aby pristúpila na bezpodmienečnú kapituláciu. Shigenori opäť žiadal o sondovanie Sovietov k otázke japonskej diplomatickej misie. Sató bol už zúfalý. A jeho prorocké slová nadobudli skutočnosť. Z večera z 8. na 9. august sa stretol s Molotovom, ktorý mu odovzdal vyhlásenie vojny Japonsku. Následne skončil v domácom väzení.

9. augusta sa stretla vláda, už s informáciou o sovietskom postupe voči Japonsku. Počas rokovania im bolo oznámené, že aj Nagasaki bolo zbombardované. Viacej sa ale venovali novej invázii a krachu diplomatickej kapitulácie cez Sovietov. Vláda sa hneď zasekla v hádkach až do 14. augusta, kedy zasiahol cisár Hirohito. Vyhlásil, že pre budúcnosť Japonska je nutné prijať Postupimskú deklaráciu a s plačom odišiel z miestnosti.

V ten deň sa snažili napísať prejav pre cisára. Nepoužili slovo „kapitulácia“ alebo „vzdávame sa“ (na žiadosť Anamiho) a zahrnutie časti o atómovej bombe bolo pridané až ku konci jednania. 15. augusta vystúpil cisár s prejavom, kde ako hlavný dôvod označil použitie hrozivej zbrane, ktorá môže zničiť celé ľudstvo. Využitie tohoto argumentu skôr evokuje, že sa snažili získať akúsi morálnu prevahu.

Paul Ham vo svojej knihe „Hiroshima Nagasaki“ upozorňuje, že v separátnych rozkazoch pre armády zo dňa 18. augusta je ako dôvod kapitulácie uvedený vstup Sovietského zväzu do vojny. O atómovej bombe nepadlo ani slovo.

Téma posledných dní vojny je na veľmi dlho. Dúfam, že táto malá sonda prinesie aj iný pohľad k zbytočnosti použitia atómovej bomby voči civilnému obyvateľstvu.